Čo sa teda stalo v Prahe? No, bolo toho veľa. Napríklad dvojité delux predstavenie HomoDramu, otrava pivom, prvé celeb-zážitky, prefíkané vytváranie mien (ha-ha-ha-Hanna!!!) a všeobecné povalovanie sa.

V piatok ráno sa stretla základná skupina (herci a režisér), plus päťčlenný štáb (Juli, Gábor, Miszi, Viktor a Csambi).Vyrazili sme o 9-tej, aby sme na 15. marec zabávali ľud v Pražskom Maďarskom Inštitúte.

Cesta vlakom bola skvelá aj napriek tomu, že namiesto očakávaného Pendolína na peron dorazil typický ”Vlaky naschvál neumývame – MÁV Rt.”. Tie štyri a pol hodinky sme využili na hru rôznych napínavých hier – v inom prostredí by už boli na hranici idiotizmu-, napríklad starým klenotom Prišiel som z Ameriky, a už klasickou mafiou. Náš gargalizujúci smiech možno vadil akože-zaneprázdnením cestujúcim v susednej kabínke, no my sme sa hejakodobremali.

Hneď, ako sme sa s hromadou našej batožiny vytackali z vlaku v Prahe-Holešovice, Karcsi nás navigoval priamo ku gulášovej polievke, bolo aj chleba a všetko možné!Po tom, ako sme sa s obavami porozhliadli po scéne sme sa rozhodli, že takto to už ďalej nepôjde – a dali sme si prvé Pražské pivo. A späť na miesto činu, vytlačiť klavír, uložiť rekvizity, pripraviť sa, pozor, štart! Robi a Laci už klasicky vytvárali našu manéž, keď niekto zahlásil, aby sa netlačili všetci dnu, veď predstavenie sa bude za hodinu opakovať. My dievčatá sme vzadu za oponou trocha povykríkli, ale napokon takto bol tento šťastný piatok (13-eho) dokonalý.
Dohrali sme prvé predstavenie, potlesk, doľava preč. Malá olovranto-prestávka a po nekonajúcich sa gratuláciách od našeho stáleho publika  sme vložili všetko do repete-predstavenia. Nie, ako keby to prvé bolo také hrozné, ako v Žámbéku, ale bolo už aj lepšie. Ale druhé kolo mohlo byť len tak také vynikajúce, že prvý motýlí prd ťažkej váhy skapal. Bola to skúška dažďu, pravda?

Ďalší bod programu bola návšteva v krčme, kde sme trčali až do skonania sveta. Po neviemkoľkatom českompivnomskvoste sme už s Zselém boli na vrchole  a len tak okolo nás lietali prefíkané a geniálne menové kreácie (Esz Eszter, Pszeudon Imre, Hauptbahnh Ofélia és Próbaregge Liza – nemožné preložiť do slovenčiny) až do chvíle, kým neprišiel Závereč Nándi. My sme sa pobrali domov, no pártifejsovia sa premiestnili do susedného podniku.
Dej tú sa začal, keď Robi vletel do dievčenskej izby a vyhlásil, že on by ešte pil. Vyhovejúc jeho požiadavke sme sa premiestnili do presa – Robi samozrejme začal kávou, a pokračoval dvoma časami piva. Po krátkej prehliadke mesta sme si znova sadli na pivo, lebo Robimu už prášilo v ladvinách. Po pohároch sa skupinka rozdelila, Robi sa v neskorších popolusňajších hodinách odobral k spánku, odvolávajúc sa na bolesti hlavy. Dievčatá šli do múzea čokolády a Rakottyay Kati vypila úžasne drahý a úžasne nechutný čaj. Ja som nakoniec šla na maďarskú párty s Zselém a Borisom. Tam som sa trocha vyľakala, lebo všetci po mne spoznávajúco čumeli.

Miesto bolo fajn, pivo bolo lacné, aj keď kúpa piva bola vymyslená náročným žetónovým systémom (no keď si človek dvakrát prečítal návod na použitie- ktorý mal minimálne 500 slov- zistil, že ide len o to, že za pohár sa platí 20 korunová záloha), a ani hudba nebola posledná. Veľký dav, nohy sa triasli rytmom bugi, len sa ja som tam sedela bez nálady.
Ostatní členovia HomoDramu sa nachádzali inde, a viem len o tom, že sa hlboko filozofovalo a politizovalo (toto sa môže vyvrátiť) vďaka Poliho prítomnosti. Kovikati bola taká zlatá, že ma pustila do izby, keď som o tretej ráno vďaka Borisovi a Ami trafila domov.

Nedeľa bola príjemná, vybrali sme sa do najautentickejšej a mimochodom aj najlepšej krčmy, Čierny vôl (lacné a aj ujo bol milí), zbaštili sme kopu hermelínu a čo ešte? Áno, pivko. Ale už sme sa vážne museli pobrať domov, zanechajúc za sebou rozprávkové mesto. Pretackali sme sa cez Karlov most a trpezlivo sme vyčkali, kým Norika vybrala tú správnu náušnicu z obrovskej ponuky pouličných predajcov.

Dobre bolo, pekne bolo a dúfame, že to ešte nebolo všetko.

Szvancsi