Takže Martin. Myslím, že táto veľká cesta sa začala vo štvrtok večer na One feste. Zborovo sme sa dostavili do Šamorína s plánmi, že na ceste domov sa k nám pridá aj Robi, presnejšie, že on príde z Komárna do Bratislavy tým autosbusom, na ktorý mi ostatní nastúpime v Šamoríne.

Oproti tomu sa večer vyvíjal iným smerom: po tom, ako už bolo isté, že koncert Quimby sa nebude konať, sme Laci, Niki, Juhászkati a ja poprosili Karcsiho (vďaka mu), aby nás odviezol do Bratislavy, a ostatní (Viktor, Szvancsi a Csambi)  mali prísť už spomínaným autobusom.
Okolo jedenástej večer sa zvyšok skupinky vybral na zastávku, lenže autobus nie a nie prisť. Tak sa vrátili. Robi o pol noci volal, že na autobus v Šamoríne nikto nenastúpil. Vysvitlo, že bus meškal pol hodinu... Napokon sa veci stali tak, že Szvancsi a Csambi okolo tretej prišli stopom do Bratislavy. Viktor nahovoril Misziho (známy z tábora v Kravanoch), nech s nami ide do Martina, Miszi súhlasil, čo znamenalo, že oni dvaja dorazili do Bratislavy len piatok ráno, rovno pred budovu Kultúrneho Inštitútu Maďarskej Republiky, odkiaľ sa HomoDram vybral do Martina. A aby som nič nevynechala: Kovikati mi vo štvrtok večer zavolala, ža má horúčku a že ju mama nepustí vlakom, ktorým ideme my, len autobusom, čo vyráža o hodinu neskôr.

Po tomto štarte sme už stratili nádej. Vlak bol samozrejme prepchatý, miesto na sedenie mala ledva polka skupiny. Druhá polovica si sadla na naše rekvizity, žlté vedrá, o ktorých si väčšina cestujúcich po čase začala myslieť, že je to nový vynález slovenských železníc, ktorý vymysleli na spríjemnenie cestovania. Kým sme dorazili do Vrútkov, HomoDram obsadilo celé kupé, žltých vedier sa zmocnili cestujúci. Medzi časom sme vyskúšali aj na novo zohnané klaunské nosy,

o ktorých sme počas predstavenia zistili, že nedokážu súťažiť s tými doma urobenými amatérskymi. Ešte sme len pri prestupe vo Vrútkoch, čo bolo zaujímavé len kvôli obrovskému množstvu vecí (rúry, vedrá, kartóny, kufor), napokon sme konečne dorazili do Martina. Organizácia bola profesionálna, nie nadarmo 86. ročník, dostali sme ozajstné stravné lístky, hodovali sme v Etne.

Kvôli skúške sme sa nestresovali, veď javisko bolo naše už od tretej, čo znamenalo, že máme konečne toľko času na skúšanie, nastavenie svetiel, zmontovanie pomôcok, koľko potrebujeme, pretože naše predstavenie sa začína až o pol šiestej. Lenže vysvitlo, že od 16.20 hrá druhý súbor, nie tam, kde budeme vystupovať my, ale v hudobnom jarku pod javiskom. Koniec skúšky, tešili sme sa, že sme vedeli aspoň zozbierať rekvizity,

a nastaviť svetlá, potom hodinová pretávka a predstavenie sa môže začať.

Vystúpenie sa samozrejme začalo obrovskou nervozitou, veď skoro dva mesiace sme neskúšali (skúšku, ktorú sme mali naplánovanú na stredu ledva možno nazvať skúškou, ale to teraz nechajme). A pokračovalo tým, že publikum sa vžilo do predstavenia od prvej minúty, smiali sa, tlieskali a pritom nerozumeli ani slovo. Za chviľku sa všetko skončilo, obrovský potlesk, spoločná fotka, diplom, kytica kvetov. Poskladať veci sa nám podarilo za 15 minút, a na veľkú radosť sme si pripili

spišskou hruškou, čo spôsobilo, že o pol desiatej večer už celá skupinka spala ako bábätko.

Na druhý deň ráno sme zistili, že Csambi má horúčku. Zvyšná časť súboru sa zúčastnila hodnotenia, čo dopadlo tiež dobre a konečne sme vyriešili tajomstvo: toto predstavenie sa páči tým, ktorí nemajú radi Glowaczkého hru...

Porota pochválila dramaturgiu, herecké výkony....V podstate o nás povedali samé dobré veci.
Potom sme sa vybrali domov. Smer Komárno, no jediný spoj Martin-Komárno sme zmeškali o dve minúty. Ďalší autobus neprišiel. Vtedy sme sa rozhodli, že všetci pôjdeme do Bratislavy, a keď už sme všetci tak pekne pokope, pokračujeme v zábave u Szvancsi.

Keďže do odjazdu autobusu sme mali ešte dve hodiny, sadli sme si do blízkeho parku na piknik (máme multifunkčné rekvizity) a zahrať si mafiu. Po dvoch hodinách a troch vyhubeniach miest sme všetko napakovali na bus, natlačili sme sa do zadnej časti a pokračovali v mafii. Vďaka tomu sa päťhodinová cesta zdala byť len dvojhodinovou.

Dorazlili sme do Bratislavy, vyniesli sme všetky veci k Szvancsike na vrch a do rána sme sa zabávali. V skratke toľko, podrobnosti osobne...

 

Nóri